Sdílejte tento příběh, vyberte si platformu!
Jeruzalem je mnohotvárny. Orient a Okcident, minulosť a budúcnosť, vo večnom meste sa súčasne stretáva židovstvo, kresťanstvo a izlám. Na jednej strane manažér v prúžkovanom obleku vstupuje do zbrusu nového Mercedesa. Vedľa, iba o pár metrov ďalej, plahočí sa Arab na svojom somárovi v tradičnom obleku Galabieh.
Ľudia, ktorí sa už niečo viac ako tridsať rokov volajú Palestíncami, pochádzajú zo Sýrie, Libanonu, Saudskej Arábie alebo Egypta, z Turecka alebo z Balkánu. Prezrádzajú to ich mená aj obličaje, niekedy o tom rozprávajú aj sami. Napr. Aliho dedko prišiel v tridsiatych rokoch z Čadu ako pútnik do mešity Al Aksá a jednoducho tu ostal.
Biblický Sion priťahoval v priebehu dejín mnoho ľudí, ktorých tváre dnes patria nerozlučne k obrazu mesta. Arméni, Rusi, Gréci a Etiópania, aby sme spomenuli len niektorých. V uplynulých dvoch storočiach sa vrátilo Židovstvo z vyše 100 krajín do Dávidovho mesta. Odkedy z bezpečnostných dôvodov je vstup Palestíncov do Izraela obmedzovaný, nemožno si odmyslieť od Jeruzalema „gastarbajtrov“ z Číny, Thajska, Rumunska ako aj z Filipín. Všetci títo ľudia doniesli svoje tradície, morálku, zvyky, jazyky a spôsoby myslenia do Jeruzalema. Aj keď hovoria spoločnou rečou, to ešte zďaleka neznamená, že si aj vzájomne rozumejú. Ľahko môžu viesť k nedorozumeniam úplne odlišné predstavy alebo asociácie, ktoré sú spojené s určitými slovami, alebo aj obrazmi, zvukmi alebo vôňami.
Napr. vyzváňanie zvonov jeruzalemských kostolov Starého mesta mi zprostredkuje príjemný pocit kúska domoviny uprostred často tak cudzieho Orientu. Vynárajú sa spomienky z mladosti na večernú modlitbu v izbe starých rodičov. Celkom ináč je to však u istého môjho dobrého priateľa. Keď počuje hlas zvonov, myslí na starú mamu, ktorá mu rozprávala o poľskej vlasti: „Keď zvonia zvony, vtedy prídu, potom sa začína pogrom…“
Obidvaja počujeme ten istý zvuk, označujeme tými istými slovami, ale ich spojujeme s celkom odlišným významom.
V duchovnej oblasti – a v Jeruzaleme takmer všetko má nejaký vzťah k nejakej viere – sa ľahko stane, že to, čo je pre jedného lož, pre druhého je pravdou. Tak muslimovia neúnavne hlásajú, že na hore Haram a Šarif, čiže na Chrámovej hore, nikdy nestál nijaký židovský chrám. Jeruzalemský veľkomufti Šejk Ekrima Said al-Sabri zdôrazňuje: „Neexistuje najmenší dôkaz o tom, že tu niekedy stál židovský chrám!“
Naproti tomu „Krátky cestovný sprievodca pre Haram a-Šarif,“ ktorý vydala Najvyššia muslimská rada (čiže najvyšší izlámsky úrad) za britského mandátu v r. 1930, konštatuje: „Je nesporné, že tu stál šalamúnsky chrám!“ Toto z muslimského hľadiska nemusí byť bezpodmienečný rozpor. Podľa izlámskej nauky bol Šalamún práve tak muslim ako jeho otec Dávid, Mojžiš aj Ježiš. Kresťania a židia vyčítajú Ekrimovi Sabrimu, že je luhár, ak popiera existenciu židovského chrámu na Chrámovej hore. Ale to isté vyčíta Izlám židom aj kresťanom, totiž, že zfalšovali pôvodné Božie slovo.
To, čo v náboženskej oblasti sa považuje za problém, javí sa v politike ako ctnosť. Všetky izraelsko-arabské dohody, ale najmä tie, ktoré sú spojené s menom norského hlavného mesta Oslo, len sa hemžia formuláciami, ktoré si každý môže vysvetľovať tak, ako sa to práve jemu hodí.
Sotva niekto by mohol postaviť „berlínsky múr“ cez Jeruzalem, ktorý by chceli považovať muslimovia za izlámsky Waqf, Židia za nedeliteľné hlavné mesto štátu Izrael a medzinárodné spoločenstvo za medzinárodnú zónu. Napriek protichodným tvrdeniam je Jeruzalem, rovnako ako predtým, aj teraz rozdeleným mestom. Každý, kto býva v Jeruzaleme to vie, prežíva a cíti, keď prechádza ulicami akoby obliehaného mesta. Nič nemení na tejto skutočnosti to, že vyše 200 000 obyvateľov Jeruzalema žije na druhej strane „zelenej línie“ na území, ktoré pred rokom 1967 patrilo Jordánsku. Väčšina býva v čisto židovských častiach mesta.
Tých cca 2000 Židov, ktorí zostali v arabských častiach mesta, nemôže v každodennom živote uniknúť skutočnosti, že bývajú „na druhej strane“. Keď v lete r. 2000 pred vypuknutím Al-Aksá Intifády a pred zrútením sa všetkých vyjednávaní ešte boli diskusie o budúcnosti mesta, bolo vlastne už rozdelenie mesta skutočnosťou. Jediným sporným územím zostalo vnútro Starého mesta o rozlohe jedného jediného štvorcového kilometra, pričom rozloha celého Jeruzalema je 126 kilometrov štvorcových.
Ak starosta Starého mesta Jeruzalema Teddy Kolek sa nazdáva, že nemožno mať pokoj dovtedy, kým Palestínci nebudú mať samosprávu vo svojej časti mesta, žiada vlastne iba to, aby za dávno existujúcu situáciu niesol aj politickú zodpovednosť. Tzv. „Jeruzalemský deň“ 29. mája 2003 komentoval hlásateľ prvého televízneho kanálu takto: „36 rokov po oslobodení Jeruzalema je mesto ešte vždy rozdelené“ – a to napriek tomu, že podľa výpovedi žalmistu je to mesto, „ktoré nás spája dovedna“ (Žalm 122, 3). Viditeľné bariéry nie sú vôbec potrebné.
Apoštol Pavel študoval v Jeruzaleme u nôh slávneho Gamaliele. Možno aj tam vyrastal. Už v jeho dobách malo mesto Jeruzalem za sebou dlhé dejiny svárov. Už vtedy boli na uliciach Jeruzalema „Partovia, Médovia, Elamiti a obyvatelia Mezopotámie, Judstva, Kapadókie, Pontu, Ázie, Frýgie, Pamfýlie, Egypta a krajov Líbye pri Kyréne, prechodne bývajúci Rimania, Židia a proselyti, Kréťania a Arabi“ (Sk 2, 9–11). Letničným zázrakom – a výnimkou – bolo, že každý z nich počul kázať apoštolov vo svojej vlastnej materinskej reči. Pavlovi bolo jasné, že spravodlivosť nie je objektívny pojem, hoci dnes sa tak často vnucuje. Spravodlivosť je subjektívna. Každé náboženstvo, každá kultúra má svoj vlastný právny systém. Právo v tomto svete má ten, kto sa vie presadiť. To však, na čom podľa výroku apoštola konieckoncom záleží, je „Božia spravodlivosť“, ktorá prichádza od Boha, ktorú Boh zapožičiava a ktorá platí pred Bohom. Problémom ľudstva je, že zamenilo Božiu spravodlivosť za svoju vlastnú spravodlivosť podľa svojich vlastných mierok (R 10, 1–10).
V dnešných našich časoch je overením práva (aspoň teoreticky) väčšina hlasov. Preto je jasné, že židovský štát v boji o Jeruzalem dlhodobo nemá šance proti množstvu izlámskych štátov, zastúpených v OSN. Noviny „Jerusalem Post“ hovoria pri Dni Jeruzalema o „plazivej strate kontroly židovského štátu“ nad Jeruzalemom, čo nakoniec bude viesť k internacionalizácii Jeruzalema. Svet spochybňuje židovskú vládu nad mestom, aby uspokojil Arabov.
V hebrejskom mene mesta „Yerushalayim“ je skryté slovo „Šalom“ čiže „pokoj“. Ale nie je pokoj ako pokoj. Pokojná koexistencia mŕtvych na cintoríne je niečo iné, ako denný zápas od základu odlišných charakterov o čestné spolunažívanie. Vízia izraelských politikov o novom Blízkom východe nie je zlúčiteľná s často zdôrazňovaným „pokojným životom“, ktorý viedli Židia aj kresťania po celé stáročia pod „ochrannou nadvládou“ čiže „dhimmi“ izlámskych krajín.
Pre uši Západu stačí, ak nový palestínsky premiér Mahmud Abbás vyjedná s muslimami „Hudna“ (prímerie). Aj Nemecko po druhej svetovej vojne uzavrelo viacero „Hudna“ so svojimi bývalými nepriateľmi. Izraelu však Hudna nestačí, pretože vie, že muslimovia (ktorí dnes vedú mohutný Džihád proti židom aj kresťanom) podľa svojho presvedčenia musia obnoviť boj, akonáhle sa ukáže príležitosť oslobodiť Jeruzalem od židovskej nadvlády.
„Salaam“ podľa izlámskej nauky je možný len medzi muslimami, „Šalom“ zase podľa židovskej tradície je možný len pod panstvom židovského kráľa Mesiáša a ozajstný pokoj v kresťanskom ponímaní výlučne len pri spoločnej viere vo vzkrieseného Ježiša Krista. Zatvárať oči pred realitou alebo strkať hlavu do piesku vlastných snov nepomôže nám k tomu, aby sme preklenuli nezlučiteľné protiklady. Na konci utópie stojí príliš často iba hrozivé prebudenie.
Najvýraznejší preklad mena mesta Jeruzalem „Yir´u Shalom“ znie: „Budete vidieť pokoj“. Toto zasľúbenie sa však uskutoční len vtedy, ak bude platiť pre všetkých jedna mierka. A táto bude pravdepodobne ozajstne uznaná len vtedy, keď príde Knieža mieru, ktorý má plnú moc poskytnúť pokoj všetkým národom. (Za 9, 10).
Přeložil Prof. Ing. Ludovít Višnyi CSc.
Autor
